Takmer všetci sme sa nádejali, že to znamená obrat v Lackovej kariére a ruka v ruke aj zlepšenie úrovne Slovenského tenisu. Veril tomu asi aj sám Lukáš a mám pocit, ktorý začína hraničiť s istotou, že mu to neurobilo dobre. Keď 2 týždne po slávnom momente prišiel debakel od Federera (1:6,1:6,3:6), akoby ho ešte stále všetci chlácholili za výsledok v Dauhá. Ale aký výsledok ? Nijaké body do rebríčka sa vám za víťazstvo 6:0 v sete nepripíšu, pokiaľ nevyhráte, teda je vám to platné ako mŕtvemu zimník. Peniaze navyše ? Taktiež nie. Lukáš neobhájil body ani v Dauhá, ani na Australian Open, vtedy som si aj ja vravel - áno, mal smolu na žreb, veď dostať na prvých dvoch turnajoch Nadala a Federera, to je „na draka".
Po horúcej austrálskej časti sezóny sa Luky snažil, no nikdy to nestačilo ani na prechod cez 2.kolo na hocijakom turnaji ATP World Tour a tak teda radšej hurá na challengre (turnaje nižšej kategórie), ktoré ponúkajú pri solídnych výsledkoch aj solídne body do rebríčka, o peniazoch to už je trochu o inom. Veď za víťazstvo na challengri máte prémiu v priemere 5000 Eur a toľko dostanete už len za to, že priletíte na Wimbledon odohráte hodinku a pol a idete domov. No Lackovi sa nedarilo ani tam, v pravdepodobnej domnienke, že „tu to pôjde ľahšie" odohral challengrové turnaje v Číne, v Českej Republike, v Chorvátsku a bodový zisk veľmi zanedbateľný. Antuková časť sezóny (asi pre Lacka tradične) bola dosť mizerná, štvrťfinále na challengri v Prahe je asi málo.
Všetko ale vyzeralo pred trávnatou sezónou pre Lukyho nádejne. Po Roland Garros mal dosť času na oddych, lebo vypadol už v prvom kole kvalifikácie. Skúsil šťastie na challengroch v Nottinghame, ktoré sa konali dva v rade, a v oboch vypadol v prvom zápase. Dosť zlé na to, že ešte minulý rok bol vo štvrťfinále v nemeckom Halle (ATP World Tour 250), kde sa usiloval o semifinále proti legende, Federerovi.
Kapitola sama o sebe - Wimbledon. Naozaj všetka česť Lukymu, že prešiel 3-zápasovou kvalifikáciou, kde mal chvíľkami na mále, zvládol trojdňový zápas proti Japoncovi Soedovi (kvôli častému dažďu) a razom bol v prvom kole. Je pravda, že tu už asi „faktor kanár Nadalovi" nijako neovplyvnil Lackovu hru, no napriek tomu prvé kolo proti „lucky loserovi" Gregovi Zemljiovi zo Slovinska prehral. Kdeže tie lanské snehy sú, keď porazil Baghdatisa a skoro aj Chardyho (prehral tesne v 5.sete) a bol na prahu 3.kola, čo je už celkom solídny výsledok, hlavne na naše pomery.
Takže je síce pekné, keď dáte kanára Nadalovi. No je potom aj dôležité na to nadviazať, pretože inak sa takýto úspech rýchlo zneguje nejakou blamážou. To máte ako pri jazde autom. Je síce pekné, keď prvýkrát úspešne prejdete ťažkou križovatkou ale k čomu vám to je, keď potom na druhej havarujete. Musíme si uvedomiť, že sme na Slovensku. Nemáme také podmienky na trénovanie ako majú v zahraničí. Uvediem príklad - Jarmila Gajdošová, po zmene občianstva a vydaji do Austrálie začala trénovať pod austrálskou hlavičkou a razom hrá pravidelne prím na veľkých turnajoch, prepracovala sa rebríčkom pomerne vysoko a hlavne vďaka tréningovým možnostiam je veľkou hrozbou pre každú tenistku.
My, v našich podmienkach, si musíme všetko „odmakať" a pri vysokých ambíciách nie je možné zaspávať na vavrínoch. Pre tenistov musí byť alfou a omegou poctivá práca, poctivejšia ako u ostatných súperov. Tak ako Martin Kližan po víťazstve na juniorskom Roland Garros (2006) začal trochu snívať, padol obrazne povedané na zadok a teraz poctivo maká na challengroch, s ojedinou účasťou na väčších turnajoch. V tom istom roku vyhrala juniorku Wimbledonu istá hráčka menom Caroline Wozniacki. A tú asi netreba špeciálne predstavovať, pre menej znalých napoviem, že ide o svetovú jednotku medzi ženami.
Nechcem zatracovať Lukáša Lacka. Vôbec nechcem zatracovať Martina Kližana, ani žiadneho iného slovenského športovca. A nechcem aby to ani tak vyznelo. Prajem im naozaj len tie najlepšie úspechy a bodajby tešili nás, tenisových priaznivcov na Slovensku. Vážim si, ako sa snažia reprezentovať slovenský tenis a uznávam aj, že po odchode velikánov Kučeru a Hrbatého to je naozaj ťažké. Len apelujem na frazeologizmus jedna lastovička leto nerobí, a pre hocijaký úspech je nutná tvrdá, každodenná práca a pevná vôľa. Veď ako sa dostal na vrchol Ivan Lendl ? A čo vlastne aj Dominik Hrbatý ? Päť, šesť-hodinové tréningy boli každodennou rutinou. Rafael Nadal ? Denne je zamestnaný na sedem, osem hodín (posilňovanie,tréning, regenerácia, ďalší tréning a znovu posilňovanie ).
Fandím a prajem všetkým slovenským tenistom (a všeobecne športovcom), aby sa im tomu podarilo porozumieť a vziať za svoje. Veď aj šport dvíha národné povedomie.